Nenápadný a skromný chlapík menom Paul Alberto Masvidal je v metalovom svete považovaný doslova za ikonu. Za svoju dvadsaťročnú kariéru bol členom mnohých zoskupení a projektov, no jeho najznámejším pôsobiskom je určite skupina CYNIC. Paul sa v roku 1971 narodil na ostrove Portoriko, v rodine významného kubánského emigranta a bankára (zakladateľa „Cuban American National Foundation“), odkiaľ sa čoskoro rodina presťahovala na Floridu. Táto zmena v Paulovom živote bola jednou z najdôležitejších, pretože práve na Floride stretol dvoch ľudí, Seana Reinerta a Chucka Schuldinera, ktorí sa ukázali byť pre Masvidalov hudobný vývoj ako kľúčoví. K samotnému rozhovoru došlo viac ako hodinu po skončení košickej show CYNIC. Nie preto, že by si Paul daval načas, ale preto, že celý tento čas venoval osobným rozhovorom, podpisovaniu CD, lístkov a foteniu sa s fanúšikmi v klube.

Od vášho reunionu ubehol už nejaký ten rok, skús tú dobu nejako zhodnotiť.

Dali sme sa dokopy pred približne dvoma rokmi, len pre reunion tour. Veľa sme koncertovali. Po skončení turné sme si uvedomili, že sme mali u publika veľkú odozvu a so Seanom Reinertom som prehodil zopár slov a zhodli sme sa, že ešte stále máme čo publiku povedať. Potom sme začali pripravovať materiál na nový album.

Takže ste k rozhodnutiu vydať nový album prišli až následne?

Áno, rozhodnutie padlo až na základe pozitívnej energie, ktorú sme načerpali od našich fanúšikov. Zhodli sme sa, že skončíme s reunionom a že nastal ten pravý čas nahrať nový album. Jediný nový song, ktorý sme mali nahraný, bol „Evolutionary Sleeper“, ten sme hrávali aj na niektorých koncertoch. Všetok ostatný materiál sme zložili až po rozhodnutí nahrať „Traced In Air“.

Prečo sa reunionu nezúčastnil Jason Göbel?

Chceli sme vziať späť aj Jasona, ale on už úplne prestal hrávať. S hudbou ho už prakticky nič nespája. Žije v Oregone, má manželku a dve deti. Vybral si túto cestu, je šťastný, plne sa venuje rodine - toto sú jeho priority a je to jeho voľba.

Album „Traced In Air“ nahrával váš pôvodný basgitarista Sean Malone, no teraz hráte s Robinom Zielhorstom, prečo táto zmena? Sean Malone nemohol na turné, či už nie je členom kapely?

Sean Malone je skôr štúdiový hráč. Momentálne učí - je profesorom. Keď sme sa rozhodovali, že pôjdeme na turné, Sean bol schopný odohrať iba niektoré koncerty. Potrebovali sme skôr niekoho, kto by mal čas a bol by schopný odohrať všetko. Preto sme prijali Robina. Je veľmi dobrým muzikantom, je mladý, ma veľa energie, potenciálu a je talentovaný. Robin a Tymon boli prijatí iba na turne k „Traced In Air“, ale postupom času sa to zmenilo a teraz sú už plnohodnotnými členmi CYNIC. Hráme spolu už asi rok, sme takmer rovnako naladení aj ako ľudia aj ako muzikanti.

Bude ďalší album?

Áno, mali by sme nahrať aj ďalší album. Neviem predpovedať budúcnosť, ale sme v takom rozpoložení, že by sme mali niečo nahrať. Podľa všetkého to bude po návrate z tohto turné, keď bude viac času na tvorbu. A možno to bude až o pár rokov, no určite nie o pätnásť (smiech).

„Traced In Air“ je uhladenejší a jemnejší oproti agresívnejšiemu „Focusu“. Akým smerom sa bude vyvíjať ďalší materiál?

Neviem, ťažko povedať. Dôležitá vec pri našej tvorbe je skladba ako celok. Je to oveľa dôležitejšie ako samotná technická stránka skladby, jej časti, sóla, bicie, basa, atď. Melódia je veľmi dôležitá - pre mňa je to základ dobrej skladby. Ak mám dobrý nápad, dobrú melódiu a harmóniu, ostatné už môžem dopĺňať podľa potreby. Je to ako so základmi domu. Ak sú dostatočne silné, môžeš na nich stavať čokoľvek. Podľa mňa bude nový album viac melodickejší, farebnejší, pestrejší, dynamickejší. Stále sa ako muzikanti vyvíjame. Stále používame a hľadáme nové možnosti. Keď tvoríme, tak sa zakaždým cítime ako začiatočníci, pred ktorými je ešte veľa práce, veľa možností a žiadne vzorce, poučky a pravidlá. Tvorba hudby takýmto spôsobom je pre nás veľmi dôležitá a oslobodzujúca.

A čo s vokodérom?

Vokodér budeme používať aj naďalej, pretože sa stal súčasťou nášho zvuku, ale ako si si už iste všimol, na „Traced In Air“ ho už toľko nepoužívam. Nový album je prirodzenejšie spievaný. Mám pocit, že budem viac využívať vlastný hlas ako vokodér, aby to celé vyznelo ešte prirodzenejšie.

„Traced In Air“ nedávno vyšlo na vinyle, aký máte vzťah k vinylom?

Vinyly mám veľmi rád. Keď držím nejaký v ruke, je to niečo ako finálny výrobok. Vnímam a uvedomujem si všetku tú námahu a snahu vytvoriť produkt so všetkým čo k tomu patrí. Artwork, booklet, atď. Dnes sa všetko zmenšuje, máme MP3, kde vlastne nič nemáš, žiaden booklet. Vinyl napokon aj lepšie znie, takže som rád, že vydavateľstvo pristúpilo k niečomu takému.

Bol to tvoj nápad, alebo s tým prišlo vydavateľstvo?

Bolo to síce rozhodnutie vydavateľstva, no návrh vzišiel odo mňa. Okrem toho vydavateľstvo dalo na trh rôzne balíčky a špeciálne edície. Bol to dobrý krok.

Prečo si sa vlastne rozhodol obnoviť CYNIC?

Dôvod bol jednoduchý. Reunion vznikol iba kvôli turné, resp. snahe priniesť fanúšikom späť „Focus“. Bolo to niekedy v roku 2006, keď som v priebehu zhruba dvoch týždňov dostal veľa e-mailov a telefonátov, všetky sa týkali CYNICU. CYNIC sem - CYNIC tam. Pýtal som sa sám seba, čo sa to deje, čo to všetko ma znamenať? Pre nás bol CYNIC viac-menej mŕtvy, ukončená etapa nášho života. Po týchto dvoch týždňoch som si ale uvedomil, že to sú znamenia, ktoré si mám všimnúť, ktoré mi chcú niečo povedať. Zavolal som Seanovi Reinertovi a dohodli sme sa na koncertnom reunione. V čase vydania „Focusu“ sme veľa nekoncertovali a toto bola príležitosť, ako sa ukázať fanúšikom, aj tým, ktorí nás pred rokmi vôbec nemohli vidieť. Stále sa riadim pocitmi, inštinktom, znameniami všetkého druhu. Myslím si, že každý to takto robí. Jedni tomu hovoria Boh, iní inteligencia, ale podstata je stále tá istá. Dôležité je vnímať svoje pocity a to čo sa deje okolo nás. Ostatné príde samo - život to všetko zariadi sám. Som typ človeka, pre ktorého je podstatná prítomnosť a jej vnímanie. Sú ľudia, ktorí často rozmýšľajú o minulosti a plánujú budúcnosť do podrobnosti. Myslím si, že je to vo väčšine prípadov strata času. Pre mňa je oveľa jednoduchšie vnímať prítomnosť, rozhodovať sa na základe pocitov a nechať život, aby zariadil všetko ostatné.

Môžeš nám opísať, čo si robil po vydaní „Focus“ až dodnes?

Nahrali sme PORTAL. Po jeho rozpade v roku 1996 som sa vrátil späť do školy v Los Angeles. Študoval som jazz a jazzfusion. Počas štúdia a aj potom som pracoval pre jedného skladateľa v televízii. Robil som to asi osem rokov, zároveň som bol aj session muzikant. Neskôr som mal vlastnú detskú TV show na Discovery Channel. Komponoval som hudbu pre rôzne reklamy, relácie atď., ale písal som aj skladby, ktoré nakoniec viedli k AEON SPOKE.

Aj na PORTAL sa chcem opýtať, prečo sa tento materiál nedočkal oficiálneho vydania? Neplánujete teraz jeho vydanie?

Asi vieš, že tri skladby z dema boli ako bonusy na remasterovanom „Focuse“ v roku 2004. Po vydaní dema prišlo veľa ponúk od rôznych vydavateľstiev, medzi inými aj Roadrunner, ale v tom čase boli veľmi metalovo ladení. Nechceli sme aby PORTAL znel metalovo a preto sme PORTAL u nich nevydali. Oni nám však nedovolil vydať PORTAL niekde inde, kvôli našej zmluve s nimi. Následne to všetko skončilo naťahovačkami s právnikmi, čo nás stálo nemálo peňazí a bolo to vyčerpávajúce aj po psychickej stránke. Preto sme sa aj vlastne rozpadli. Neskôr, po rokoch, sme PORTAL aj chceli vydať, ale demo pre mňa znamená niečo ako nedokončenú maľbu. Je to iba taký návrh, nie je to hotový materiál. Možno niekedy v budúcnosti.

Máš za sebou plodnú hudobnícku kariéru. Hral si na mnohých albumoch rôznych skupín a projektov, v čom je pre teba CYNIC iný?

Neviem presne, ale keď som mal tak asi trinásť, bol som strašne posadnutý byť originálnym, iným. Keď sa niekto opýtal na moju najobľúbenejšiu kapelu, povedal som VOIVOD, pretože boli tak originálni a tak zvláštni - nik nebol ako VOIVOD. Moji priatelia ich nemali radi a nazývali to „umením“. Uvedomil som si, že toto ma urobí iným, odlišným od druhých. Postupom času, tak ako sme sa zdokonaľovali v hraní, boli sme schopní zbaviť sa klišé. Vraveli sme si: toto znie ako SLAYER, toto ako METALLICA - nechceli sme z toho nič. Chceli sme nájsť svoj vlastný hlas, zvuk a štýl. Myslím si, že pre muzikanta je dôležite priniesť svetu niečo nové, niečo čo tu ešte nebolo.

Aký je pocit, keď ti po toľkých rokoch od vydania „Focus“ všetci zrazu hovoria, aký dôležitý bol ten album v celkovom vnímaní metalovej hudby a koľko pre nich znamenal? Po jeho vydaní ste sa dočkali predajného fiaska a zrazu sa vynorí toľko fanúšikov, ktorí tvrdia, že ten album bol zásadný.

Od vydania „Focus“ u Roadrunner sme veľa očakávali, ale nakoniec sa naše očakávania nevyplnili – bola to bublina, ktorá nakoniec spľasla. Väčšina ľudí „Focusu“ nerozumela. Recenzie boli ako-tak OK, publikum bolo takpovediac nijaké a v CYNIC vtedy verilo iba málo ľudí. Dosť nás to poznačilo. Pýtali sme sa sami seba, prečo to vlastne všetko robíme. S odstupom času sme si ale uvedomili, že veríme v to, čo robíme. Stále musíš dôverovať svojmu presvedčeniu, inštinktom a srdcu, napriek tomu, čo iní o tebe hovoria. O tom vlastne „Focus“ aj bol. Bol vydaný napriek všetkým problémom. Dnes vidím, že „Focus“ mal čo povedať, takže splnil svoju úlohu, a to je pre mňa obrovským zadosťučinením. „Focus“ nám nezarobil peniaze, ale bol inšpiráciou pre iných.

Čo je pre teba ako hudobníka dôležitejšie, technická stránka alebo talent?

Veľmi jednoduchá odpoveď. Srdce. Technika sama o sebe nič neznamená, ale pomáha pri komunikácii - môžeš sa lepšie vyjadrovať. Je veľmi veľa technických bánd, ktoré dokážu zahrať veľmi zložité veci, ale chýba tam srdce. Ak nemáš čo povedať, je to o ničom. Sám som mal také obdobia, keď som sa hlavne venoval technickej stránke. Teraz veľmi oceňujem tvorbu Boba Dylana, Neila Younga a iných - v jednoduchosti je krása. Naše skladby znejú ako veľmi technické, ale treba si uvedomiť, že v jadre sú veľmi pravdivé, osobné, každá skladba ma svoje srdce. Myslím si, že to ľudia cítia, že z nás cítia pravdu.

Sting nedávno povedal, že rock'n'roll nemá budúcnosť. Čo si o budúcnosti rocku a metalu myslíš ty?

Skutočne to povedal Sting?! Nie, nemyslím. Momentálne to vyzerá, že je tu obrovské množstvo skupín, väčšie ako kedykoľvek doteraz. Hudba ako taká je oveľa väčšia, v meradle, v akom ovplyvňuje populáciu a jej kultúru. Napríklad taký iPod zmenil strašne veľa. Ale všetko má svoj cyklus, všetko sa mení. História sa opakuje.

Máš rád turné? Neustále cestuješ, z máloktorého mesta vidíš viac ako priestory klubu a ešte ťa neustále otravujú novinári so svojimi dookola sa opakujúcimi otázkami.

Niekedy áno, niekedy nie. Niekedy sa cítim výborne, niekedy som totálne vyčerpaný. V prvom rade si ale musím uvedomiť, že keď som na turné, nie som turista, prišiel som kvôli tomu, aby som hral. Celý deň myslím na našu show. Je to moja práca. Niekedy je celá tá príprava na konkrétny koncert dosť namáhavá, ale keď show začne, únava z celého dňa opadne. Keď sa koncert nakoniec vydarí, je to veľké zadosťučinenie. Obdivujem kapely, ktoré dokážu mať turné v kuse aj rok, hrať na mnohých miestach a stále robiť to isté, lebo turné je len o tom. Mne osobne prekáža, že keď sme na turné, nemám veľa času na tvorbu.

Ako ste sa dostali k turné s DREAM THEATER?

Mike Portnoy prišiel na náš koncert v New Yorku. Potom sme si vymenili zopár e-mailov a bolo to. Koncerty boli vynikajúce. Bol som prekvapený, koľko ľudí chodí na ich koncerty, špeciálne tu vo východnej Európe. Bola to veľká príležitosť aj zábava. Predpokladám, že väčšia časť z hľadiska sú hudobníci. Tých pravdepodobne zaujala aj naša tvorba, takže celé turné s nimi bolo fajn. Sú to skvelí ľudia.

Predpokladám, že ste sa do Európy prepravili lietadlom. Len nedávno sa stali dva prípady, kedy lietadla spadli do oceánu, nemáš strach z lietania?

Jasné, že strach mám, ale určite nie panický, skôr taký prirodzený. S tým nič nenarobíš. Keď to má prísť, tak to príde.

Dobre, teraz prejdime od CYNIC k vašim projektom. Čo nového chystáš s AEON SPOKE?

Momentálne spolupracujem s jednou speváčkou. Bude to iba elektrická gitara a spev. Pravdepodobne to bude vydané skôr ako niečo od AEON SPOKE, a či vôbec niečo od AEON SPOKE bude, to nechám na život.

A čo GORDIAN KNOT? Na druhom albume tejto formácie ste sa podieľali všetci z pôvodnej zostavy CYNIC. Bude ešte niekedy niečo nové od GORDIAN KNOT?

Netuším, GORDIAN KNOT je projektom Seana Malona, takže by si sa mal obrátiť priamo naňho.

Hral si aj s DEATH, ako si spomínaš na spoluprácu s Schuldinerom? Podľa niektorých jeho bývalých spoluhráčov bol Schuldiner veľkým diktátorom, ako si ho pamätáš ty?

Na porovnanie by som sa mohol opýtať teba, ako sa ti spolupracuje s priateľmi. Chuck bol ako môj starší brat. Práve on ma dostal do hudobného priemyslu. S Chuckom som hral na turné k „Leprosy“. Vtedy som mal sedemnásť. Bol som z toho unesený. Kvôli tomuto turné som nechal školu. Neskôr som s ním hral na turné k „Spiritual Healing“, keď vykopol Jamesa Murphyho. Poznal som sa s Chuckom od čias, keď nahrával demá. Posielal som mu listy, telefonovali sme spolu dosť často a časom sme sa stali priateľmi. Flákali sme sa po meste, popíjali, navštevovali sme sa, počúvali hudbu. Album „Human“ bol výnimočný pre nás všetkých. S Chuckom a Seanom Reinertom sme boli ako rodina. Veľmi nám to všetkým pomohlo - boli sme vlastne nastavení urobiť niečo kvalitné a výnimočné. To, že sme sa všetci dlho poznali, nám dalo oveľa viac slobody. Po turné k „Human“ sme sa so Seanom chceli konečne vrátiť späť k CYNIC a nahrať album - tam sme patrili.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Aj ja ďakujem za záujem a podporu. Dúfam, že sa uvidíme na festivale Brutal Assault.

Fotografie: Ivin, Mišo Prokop a oficiálne stránky skupiny

Za pomoc s realizáciou rozhovoru a jeho prekladom ďakujem Jožkovi Balogovi.